Vytvorenie inštalácií bolo motivované snahou vnútorne sa vysporiadať s vedomím o neustálej ľudskej potrebe bojovať a so súčasnými svetovými konfliktmi, ich vplyvom na ľudí a životné prostredie. Myšlienky ako žiť život bez zbraní a násilia sa výrazne zintenzívnili v momentoch, keď začala vojna na Ukrajine. Problémy vo svete som prežívala precitlivelejšie a postupne ovplyvnili aj moju tvorbu, ktorá bola doposiaľ neutrálna. Vedomie, že nie som mocný človek, ma priviedlo do momentu reagovať na túto situáciu výtvarnou formou. Kládla som si otázky ako prispieť do spoločenskej diskusie, tak aby nevznikali opačné tábory, ale práve hľadať spôsoby ako spoločne nájsť stratený humanizmus.
Diela boli nainštalované v pivničných priestoroch kultúrneho centra Art House Cafe v Leviciach vo formáte site specific. Podzemie bolo vybrané zámerne, keďže témou výstavy boli práve vojnové konflikty. Bolo pre mňa dôležité, aby toto prostredie evokovalo úkryt. Tmavé, vlhké a nie veľmi čisté priestory mali umocňovať pocity neistoty, nepohodlie a dokonca strach, ktorý dlhodobo zažívajú ľudia v postihnutých oblastiach.
Nosnou témou výstavy bola obloha. Pri vstupe do podzemia som sa preto snažila upriamiť pozornosť návštevníkov dohora.
Symboliku oblohy/neba používam ako ideu dokonalosti – božskosti, vychádzam tiež z aktu veriacich, pri ktorom smerom k nebesiam obracajú svoj zrak a s ním aj svoje modlitby a prosby. Využívam ho ako symbol nádeje, ako miesto, kde sa nachádza Boh.
Motív neba môže okrem transcendentna evokovať aj slobodu a voľnosť. Bezpečné nebo by malo byť čisté – bez stíhačiek a dronov.
V niektorých dielach pokoj streda chaos.
Pohľad cez strop – obloha v podzemí – Myšlienka na oblohu
Poslednú miestnosť napĺňala myšlienka na všetkých ľudí po celom svete, ktorí sú nútení prežívať, tráviť čas v podzemí a čakať, kedy sa nebo, na ktoré práve nemôžu dívať, vyjasní a vonku bude konečne bezpečná atmosféra.
Vždy je to zaujímavý zážitok opakovane čítať diela obľúbených autorov v rôzne vzdialených časových úsekoch naprieč vlastným životom a sledovať, ako na vás vždy nanovo a ináč zapôsobia, čo nové v nich po tých prežitých rokoch objavíte a ako sa v tých dielach sami zrkadlíte. Ako vďaka nim vidíte, kam ste sa duchovne a intelektuálne posunuli.
Franz Kafka, jeden z najvplyvnejších spisovateľov 20. storočia, sa preslávil svojimi dielami, ktoré skúmajú existenciálne otázky, byrokratické mýty a zúfalé zápasy jednotlivca s nezrozumiteľným a cudzím svetom. Napriek tomu, že jeho tvorba počas jeho života nebola dostatočne uznávaná, v súčasnosti patrí medzi klenoty literatúry a jeho diela sa považujú za kľúčové v oblasti modernizmu a existencializmu.
Sto rokov po
3. júna v roku 2024 sme si pripomenuli 100. výročie úmrtia Franza Kafku. Je zaujímavé sledovať, ako jeho diela neustále ovplyvňujú literatúru a filozofiu. A je fascinujúce, ako jeho odkazy stále rezonujú nielen v akademických kruhoch, ale aj v populárnej kultúre.
Pre tých, ktorí nemali čas alebo chuť prečítať si jeho knihy, som vymyslela spôsob, ako ich zaujať a pomôcť im nahliadnuť do Kafkovho sveta trochu iným, zaujímavejším spôsobom. Vytvorila som interaktívnu prehliadku s názvom Labyrint, vo forme priestorovo špecifických inštalácií.
Táto výstava sa konala od 29. novembra do 19. decembra 2024 v Židovskej škole – Centre tolerancie pri synagóge v Leviciach v rámci podujatia Večera s Kafkom. Je to novovzniknuté kultúrne centrum, ktoré vzniklo v rekonštruovaných priestoroch budovy starej školy. Cieľom celej akcie bolo v prvom rade vzdať hold mysli, ktorá ovplyvnila množstvo generácií, a v druhom rade sa pokúsiť vzdelávať odlišným spôsobom.
Hlavným dôvodom pre mňa pri koncipovaní výstavy bolo uctiť si Kafku, lepšie pochopiť jeho myslenie, a potom túto skúsenosť sprostredkovať ostatným, aby sa aj oni mohli hlbšie zamyslieť nad témami, ktorými sa zaoberal. Dôležité bolo dosiahnuť záujem o Kafkov svet hlavne zo strany mladých ľudí. Najmä v dnešnej dobe, ktorá priniesla nové technológie a nový životný štýl, vďaka ktorým už menej z nich číta knihy. Ak sa zamyslíme nad tým, že v dnešnej dobe priemerný človek v strávi celý deň čítaním správ, online statusov, článkov, e-mailov, návodov a podobne, uvedomíme si, že toto už nie je klasické beletristické čítanie, ktoré človeku prináša potešenie z umeleckého zážitku. Typ čítania, ktorý predstavuje vstrebávanie autentického umeleckého prejavu, sa pomaly vytráca zo zvykov dnešných ľudí. Nová generácia si už zvykla na nové formy vzdelávania, v ktorých klasické čítanie prestáva byť hlavným prostriedkom získavania vedomostí alebo prežívania umeleckého diela. Ľudia dnes reagujú na rôzne druhy podnetov, ktoré vyvolávajú len krátkodobé emócie a je čoraz ťažšie udržať si ich pozornosť a odovzdať im posolstvo, ktoré by v nich zanechalo hlbšiu stopu. Inšpirovaná rôznorodými formami prezentácie, ktoré rada objavujem prostredníctvom návštev mnohých múzeí a galérií v zahraničí aj na Slovensku, som vytvorila tento Kafkovský zážitok.
V nasledujúcich odsekoch sa pokúsim priblížiť niektoré z exponátov počnúc titulnou inštaláciou. Ku každému exponátu sa vťahuje Kafkov citát.
Labyrint
„Tento vchod bol určený len pre teba, teraz ho zavriem“ F.K.
Kafkovské situácie sa vyznačujú neprehľadnosťou a absurdnosťou, kde snahy o pochopenie alebo zlepšenie situácie končia v slepých uličkách. Preto som vybrala podzemné priestory budovy kultúrneho centra. Tu najviac vyniká pojem „kafkovská“ realita – stav, v ktorom sa jednotlivci ocitajú v nezmyselnom svete, z ktorého neexistuje racionálny spôsob úniku. Nestála dimenzia priestoru, bludisko nezrozumiteľných rozmerov, kde si nie ste istý, čo sa s vami stane. Tak ako v niektorých životných situáciách, v ktorých sa niekedy zdá, že sa ocitáte v hybridných svetoch plných paradoxov a iracionálnosti.
Základným motívom výstavy sú dvere, ktoré slúžia ako symbol spájajúci osudy Kafkových postáv. Pracuje tu s absurdnou logikou mocenských štruktúr, ktoré sú jednou z hlavných tém jeho diel. Tento motív tiež hovorí o neprehľadnosti života človeka, ktorý bojuje o svoje miesto v nepriateľskej spoločnosti a nezrozumiteľných systémoch jej usporiadania.
Písmeno K, vtáčia klietka a čakáreň
„Buď je svet maličký alebo by sme mali byť my obrovskí.“ F.K.
Obrovské písmeno K, namaľované čiernym atramentom na baliacom papieri, visiace nad hlavami návštevníkov vyjadruje obdiv ku géniovi. Svojím rozmerom, ktorý je približne taký ako výška priemerného človeka naznačuje, že ide o autora veľkého formátu, ktorý vďaka svojím postavám vo svete preslávil nielen meno Kafka, ale aj samotné písmeno K. Materiál jednoduchého hnedého papiera symbolizuje jeho skromnosť a ručná atramentová maľba intimitu, snahu o priblíženie sa.
„Som klietka hľadajúca vtáka.“ K.F.
Interaktívna inštalácia, vtáčia klietka bez dna visiaca zo stropu, je pripravená na to aby ste do nej mohli „vstúpiť svojou hlavou“ a buď si s priateľmi urobiť len dáku bizarnú fotografiu, alebo sám pre seba precítiť tento zvláštny pocit uväznenia a popremýšľať nad jej odkazom.
Je možné, že takýto pocit získal Kafka ako nemecký žid žijúci v pražskej nemecky hovoriacej komunite, kde sa – ako sám o sebe napísal – cítil cudzincom vo vlastnom meste, ako menšina uprostred menšiny.
„Mali ste tu byť už o jednej hodine“ F.K.
Pred vstupom do priestorov podzemného labyrintu je pripravená absurdná čakáreň – inštalácia vyskladaná z fragmentov stoličiek, na ktorých je nemožné sedieť. Má evokovať nelogický pocit zo situácie, v ktorej ste nútení čakať na mieste, kde prevláda absencia pohodlia… a zdravého rozumu.
Galéria a deštrukcia
„Čím viac sa dívam, tým menej rozpoznávam.“ F.K.
Tak, ako Franz nechcel aby svet po jeho smrti čítal jeho tvorbu, ani táto galéria nemá ambície byť videná. Je to výstava temnoty, pocitu, ktorý z jeho diela preniká do našich duší a myšlienok. Táto miestnosť bola prezentovaná v tme, osvetlená len malým slabým lampášikom, aby návštevník hlbšie precítil esenciu skutočnej temnoty a strachu. V Kafkových dielach sa okrem neistoty často vyskytuje podobný pocit, preto by sme tento priestor mohli nazvať aj portrétom strachu. Toho zvláštneho pocitu niečoho temného, čo nevidíme, ale tušíme, že to celé vychádza z nášho neprebádaného vnútra.
„Konať záporné je naším údelom, kladné je nám už dané.“ F.K.
V miestnosti čiernej galérie sa nachádza ešte jedno nenápadné dielo, kôpka listov v obálkach naukladaných na rošte, zjavne pripravených na spálenie. S vetou „Spálili by ste dielo génia, keby vás o to sám požiadal?“ podávam návštevníkom zápalky. Tým zmätenejším neskôr vysvetľujem okolnosti Kafkových posledných dní. Vtedy požiadal svojich najbližších, Dorotu Diamantovú a Maxa Broda o to, aby zničili všetky jeho texty. Neochota nechať vlastné dielo žiť mimo vás hlboko súvisí s tmou, ktorá v tejto miestnosti pôsobí na všetkých ako prostriedok na vyjadrenie takéhoto ťaživého stavu mysle.
KafkaTok
„Písanie je úplná samota, zostup do chladnej priepasti seba samého.“ F.K.
Názov tejto inštalácie odkazuje nie len na kontroverznú sociálnu sieť TikTok, ale predovšetkým na neschopnosť komunikovať v dobe, kedy je spojenie medzi ľuďmi napriek vyspelej technike nevysvetliteľne komplikované.
Dva písacie stroje postavené oproti sebe, dva stroje, aké nikto z nás už nepoužíva, dva rôzne rozmery papiera A3 a A4, sú síce spojené rolkou papiera ale rozdielne formáty strojov nedovoľujú vzájomnému prepojeniu, je tu nemožné nadviazať kontakt.
Ľudia sú dnes online takmer non-stop, majú prístup k rozsiahlym možnostiam komunikácie a napriek tomu sa v tomto svete cítia osamelí a stratení.
Prehliadky pre študentov stredných škôl boli najdôležitejšie
Výstava v priestoroch Židovskej školy bola jedinečnou príležitosťou spracovať život a dielo Franza Kafku netradičným umeleckým spôsobom a šíriť jeho odkaz. Za najdôležitejší faktor považujem komentované prehliadky pre študentov stredných škôl. Niektorí z nich prejavili opatrný záujem, iní sa nechali strhnúť, dokonca vystrašiť, ale najdôležitejšie bolo, že na všetkých to urobilo akýsi dojem a ak sa nájde len zopár z nich, ktorí vďaka tomuto zážitku siahnu po knihe od Kafku, tak to celé jednoznačne malo zmysel.
Ďakujem Márii Mészárošovej, riaditeľke MSKS Levice za príležitosť vytvoriť túto výstavu, ďalej za spoluprácu ďakujem Slávke Prevendarčíkovej, Dorote Chlpačovej, Divadlu Jána Palárika v Trnave, o.z. Tri bodky na ceste a nakoniec Petrovi Sragherovi za príležitosť uverejniť článok na Revista de Traduceri Literare https://www.fitralit.ro/ .
Scéna, kostýmy, grafika: Alica Záhorská Výroba scény: Branislav Mitter
Hrá: Terézia Pravdová / Renata Jurčová
Inscenáciu Kto som? tvorí sled obrazov, ktoré na seba nenadväzujú a tiež neidentifikujú prostredie, čas či priestor. Bližšie nie sú špecifikované ani vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Dozvieme sa síce, že babička Zoru nepočúva, že pre dedka predstavuje vnučka zmysel existencie alebo že pradedko nerozumie, čo Zora hovorí.
Výtvarný návrh scény symbolizuje rebrík, na ktorom sú zavesené drevené domčeky. Rebrík v kontexte tejto inscenácie predstavuje miesto, kde môžeme opustiť zem a vzlietnuť vyššie k oblakom, odpútať sa od pozemského sveta. Toto scénické riešenie súvisí s témou hľadania a podnecuje tvorivosť diváka. Herečka Terézia Pravdová vstupuje do kontaktu s javiskovými predmetmi na rebríku. Práve interakcia s objektmi vytvára v niektorých mizanscénach napätie a budí zvedavosť. Keď herečka poukladá domčeky vedľa seba a povie „dávaš môjmu životu zmysel“, poukáže tým na usporiadanosť vzťahov a ich logiku. Toto tvrdenie následne spochybní vetou: „Nemusím vedieť všetko.“ A svetielkujúce domčeky opäť zavesí do vzduchu.
